Mám rád výzvy. Rád sa vystavujem situáciám, ktoré sú pre mňa neznáme alebo menej príjemné. Vždy som sa najviac naučil, keď som opustil vlastnú zónu komfortu.
Individuálny prístup
Učím hru na klavír v Prahe. Mám 15 žiakov. Každý jeden z nich je iný. Každý má svoje individuálne potreby. Neexistuje jedna pedagogická šablóna, ktorá sa dá aplikovať na všetkých rovnako.
Chvíľu mi trvalo, kým som si vybudoval fungujúci systém.
Za ten čas, čo učím, som mal pár detí, s ktorými to bolo mimoriadne náročné.
Pracoval som s niekoľkými dievčatami, ktoré mali poruchy pozornosti. Niektoré boli hyperaktívne, iné utiahnuté a nekomunikatívne.
Jedna riadne akčná mala len päť rokov, keď sa prihlásila. Teraz patrí medzi mojich najlepších žiakov.
Jedného obzvlášť náročného žiaka som dostal hneď na začiatku. Na klavíri hrať vôbec nechcel, nepočúval ma, stále vykrikoval, skrýval sa pod stoličky, utekal mi z triedy… Mal z toho ohromnú zábavu.
Nemal som žiadne skúsenosti a žiaľ som ho nezvládal. Povedal som jeho mame, že to nemá zmysel, nech ho odhlási. Vzdal som to. Spätne to hodnotím ako moje veľké zlyhanie.
Postupne som sa naučil pracovať aj s náročnejšími povahami. Aj keď to nebolo ľahké, vždy sa to dalo s individuálnym prístupom zvládnuť.
Druhá šanca
Myslel som si, že ma už nič neprekvapí. Mýlil som sa.
Na začiatku tohto roka som dostal chlapca, ktorý prekonal všetky moje očakávania. Vlastne sa dosť podobá na toho spred 3 rokov, ktorého som absolútne nezvládol.
Povedal som si, že tentokrát sa už nevzdám. Vedel som, že pre neho musím od základov zmeniť štýl, ktorým učím.
Ak sa nám počas hodiny podarilo zo začiatku venovať klavíru viac než 5 minút, bol to veľký úspech. A väčšinu času do neho aj tak len trieskal a vôbec ma nepočúval.
Musel som zvoliť inú stratégiu a zároveň sa rozlúčiť s rýchlym napredovaním, na ktoré som bol u iných žiakov zvyknutý.
Chlapec má 5 rokov, je nadmerne inteligentný a veľmi šikovný. Je naozaj náročné udržať jeho pozornosť. Na hodinách ho často zaujíma všetko ostatné, len nie klavír.
Ako prebiehajú naše hodiny?
Po dohode s jeho maminou som rozdelil hodinu do štyroch častí.
-> Opakujeme si staré pesničky a učíme sa nové
-> Hráme prstové cvičenia, ktoré zlepšujú techniku.
-> Venujeme sa hudobnej teórii, kreslíme noty, alebo ich vyrábame z plastelíny.
-> Riešime spolu logické úlohy, bludiská, kreslíme obrázky spájaním čísel, hľadáme rozdiely medzi obrázkami.
Posledná kategória sa hudby vôbec netýka. Mám ale pocit, že ju má zo všetkých najradšej. Preto mu vždy po nejakom čase, ktorý venujeme klavíru, dám za odmenu vyriešiť pár úloh. Veľmi ho to motivuje a tým pádom sa viac snaží.
Za každú kategóriu získava pečiatky. Keď splní prstové cvičenie, nakreslí niekoľko nôt alebo mi zahrá pesničku, môže si dať za každú aktivitu pečiatku na papier. Cieľom hodiny je nazbierať všetky pečiatky z každej kategórie.
Má to zmysel?
Na začiatku som dosť premýšľal o tom, či to nie je strata môjho času. Hovoril som si, že by som sa mohol radšej venovať niekomu dobrému, kto chce na sebe pracovať a rýchlo sa posúvať.
Omnoho lepšie sa mi pracuje s dospelými alebo deťmi, ktoré sa chcú za tú hodinu čo najviac naučiť. Určite ma viac baví, keď s niekým hráme pokročilejšie skladby a riešime už to, ako skladbu interpretovať, či ako ju spraviť zaujímavou.
Som ale veľmi vďačný, že som to tentokrát nevzdal. Je krásne byť tu pre niekoho na začiatku jeho cesty. A zároveň je veľká zodpovednosť spraviť jeho prvý kontakt s hudbou príjemným.
O krok vpred
Je ľahké zvyknúť si na našu komfortnú zónu. Ale keď ju nikdy neopustíme, veľmi ťažko sa budeme vo veciach zlepšovať.
Výzvy nás posúvajú vpred. Aj keď často nie sú príjemné.
Nepremrhajte prvú šancu. Druhá už nemusí prísť.
Prajem Vám krásny a produktívny týždeň.
